Kurátorské slová

Kurátorské slová


VARHO : JEDNA NEKONEČNINA

… jedna nekonečnina ako odpoveď na všetko … jedna nekonečnina ako ja a ty … jedna nekonečnina ako séria následkov na zajtrajšie sny … jedna nekonečnina ako splynutie s jednotou … jedna nekonečnina ako rozhovor do éteru … jedna nekonečnina ako nový začiatok bez predošlého záveru … jedna nekonečnina ako všetky platne sveta … jedna nekonečnina ako nekonečne dlhý song … jedna nekonečnina ako náhodný priestor pre omyl pod slnkom … jedna nekonečnina ako tajomstvo … jedna nekonečnina ako cesta ktorá je cieľ … jedna nekonečnina ako ja som prítomnosť v ktorej je všetko čo som kedy chcel … jedna nekonečnina ako poznanie… jedna nekonečnina ako sila dotyku … jedna nekonečnina ako vyznanie a uznanie a priznanie – v jedinom nádychu … jedna nekonečnina ako tri krát ďakujem – že som že môžem a že smiem … a za to že každý raz dôjde tam kam chce …

Michal Lalinský :

Poznámky k výstave

Martin VARHOLÍK: JEDNA NEKONEČNINA

február/marec 2018, Pálffyho palác, Zámocká ul. 47, Bratislava

„Čím je takový soubor​ ​přednášek o historii, filozofii či poezii sebepečlivěji uspořádaný,​ ​čím je i nejlepší společnost nebo obdivuhodně zaběhnutá​ ​životní​ ​praxe ve srovnání s uměním dívat se vždy na to, co je opravdu k​ ​vidění?“

Walden. Henry David Thoreau

Výstava JEDNA NEKONEČNINA slovenského autora mladšej strednej generácie Martina Varholíka predstavuje ucelený, svojbytný súbor diel, v ktorých sa ukazuje udržateľnosť tvrdošijne rozvíjaného autorského programu. Niekto, kto je vzdelaním architekt, povolaním manažér aktívny v oblasti stavebníctva a profesijnými skúsenosťami fotograf, môže ako slobodný výtvarný umelec pôsobiť nedôveryhodne. V tomto prípade je však umelecká skúsenosť autentická, postavená na uveriteľných tvorivých východiskách a disciplinovane dotiahnutá do dôsledkov. Navyše, zázemie mimo spektra výtvarného umenia prináša autorovi určitú výhodu nadhľadu.

S istou mierou zjednodušenia by sa výtvarná tvorba Martina Varholíka dala označiť ako „art hors-les-normes“. Nie v zmysle zmysluplnej práce v teritóriu na okraji spoločnosti alebo insitného výtvarného prejavu, skôr v otázke autoterapie, ale najmä programovej excentrickosti: teda na rozrušovaní normatívnych trás, zámernom obchádzaní hlavného prúdu v umeleckej prevádzke ale aj rozchode so vžitými konvenciami výtvarného umenia, ktoré autor môže chápať ako obmedzujúce. Jeho dielo sa voči zaužívanému vymyká programovo, procedurálne aj mediálne. Inak povedané: Martin, pre ktorého je životná filozofia postavená predovšetkým na nespochybniteľnej hodnote individuálnej slobody, narába so svojim výtvarným prejavom celkom voľne, nehľadiac na všeobecné pomery. Umenie prežíva v introspekcii. Tvorí sústredene, s vedomím najrýdzejšej podstaty ľudského snaženia – s čistou radosťou zo samotnej tvorby.

V tejto uvoľnenej autorovej polohe (pozícii proti prúdu, a zároveň na okraji) zohráva svoju úlohu aj jeho svetonázor formovaný na pôdoryse „anti-establishmentu”. To však neznamená, že by sa do Martinových diel premietala politika či spoločenská naliehavosť (možno len okrajovo, aj to v osobnejšej rovine). Práve naopak, kľúčovými obsahovými líniami jeho obrazov sú individualita či priamo duševná intimita. Autorský subjekt tu pátra po podrobnejšom rozbore vzťahu „ja – svet“, a v logickom dôsledku potom zostupuje hlbšie v snahe zachytiť „zmysel“, hľadať ho a snáď aj úspešne odhaľovať.

Zaujímavé je sledovať, ako sa v kontinuitne vyvíjanom diele Martina Varholíka mení vizuálny repertoár. Stabilná autorská technika, ktorá je postavená na manipulácii fotografie, jej interpretácii a dotváraní formou gestických či kaligrafických zásahov alebo koláží, zreteľne dozrieva (hoci možno predpokladať, že by sa autor voči takému súdu vymedzil). Osobná poetika, ktorú v obrazoch zastupovala nielen prvotná fotografická impresia ale aj literárna vrstva vpisovaných odkazov – autorových „šepotov a výkrikov“ – expandovala v použitom jazykovom výraze. Autorovi už nestačili viac či menej čitateľne artikulované slová, tak siahol po líniových kompozíciách a hermetickejších znakoch, v sémantike nadradených konkrétnej reči. V nich akoby prenikal takmer do alchymistického jazyka, obnažoval neviditeľné a dosahoval zjednotenie kmitočtu svojho života s univerzom/súcnom. V snahe po interferencii s ním sa pokúša zahliadnuť jeho maximá.

Ak predpokladáme, že Martin Varholík sa vo svojom diele pasuje s matériou umeleckého obsahu sám pre seba, programovo buduje individuálnu uzavretosť a prežíva umeleckú skúsenosť tvorby singulárne, potom možno dôvodiť záver, že obrazmi neotvára dialóg s divákom. Tým však výsledné dielo oslobodzuje od záťaže interpretačných hraníc. Divákovi predkladá svojbytnosť, a necháva na jeho slobodnej vôli, ako s ňou naloží. Azda uvidí, čo má byť videné.

AGORA GALLERY 2014 : VARHO

Mixmediálna filozofia výtvarníka VARHO je definovaná použitím rady materiálov a techník vrátane fotografie, textových prúdov, maľby, akryla, spraya a klasickej koláže z časopisov. Použitím fotografie ako základnej vrstvy využíva text a farbu na vstup do dialógu s pôvodným obrazom. S cieľom ponechať proces aby sám vypovedal o “subjektívnom vnútornom svete” každá časť zahŕňa viacnásobnú rozmernosť farby, svetla a textu. S primárny záujmom o sub-urbánne kultúry vrátane street art a pop art VARHO preferuje fotografovať za súmraku, ktorý nazýva „bránou medzi dvoma svetmi“. Jeho dielo tak existuje vo sfére ľudského poznania a jeho skutočný námet sa vždy nachádza v ňom. Používaním eklektickej zmesi materiálov na vizuálne zobrazenie jeho emócií, ech, vízií a pochybností (vedomých aj nevedomých) každé dielo vypovedá hlboko osobné a zmyselné príbehy.

Michal Lalinský :

Nové a staré svety

Krátka poznámka na okraj aktuálnej výstavy Varho: iPop

Existenčná opodstatnenosť výtvarného umenia býva často predmetom učených rozpráv. V nich sa mu prisudzujú celé lány zmyslov či funkcií. Stranou umenovedných, kulturologických, filozofických alebo estetických analýz; pohľadom nedeformovaným inštitucionálnym rámcom vysokého umenia v ňom však možno odhaľovať aj intelektuálne celkom nenáročné rysy. Jedným z nich, ukrytým už v samotnom názve je číra radosť z tvorenia, z vytvárania svojbytných diel. Prostá radosť z tvorby v tej napriezračnejšej podobe je ako ústredný motív prítomný aj v dielach tridsiatnika Martina Varholíka, sústredených v jeho najnovšom výstavnom akte iPop.

Martin Varholík, umelecky pôsobiaci pod nickom VARHO nie je akademicky vzdelaný výtvarník. Jeho umelecké prejavy, ku ktorým došiel prirodzenou genézou cez jazyk fotografického média (a v tieni architektonického operačného módu) znejú až detinsky naivnou úprimnosťou. Zároveň však v sebe generalizujú všetky znaky vyspelého, pevne ovládnutého vizuálneho prejavu mixmédií. Deformované veľkoformátové printy vlastných fotografií, nových alebo nečerpaných z vlastného rozsiahleho archívu, sú bezpečným poľom autorskej hry. Varho ju rozohráva manipulatívnymi zásahmi v podobe premalieb, gestických ťahov, strekov, koláží papierových útržkov či kaligrafických ťahov „tagových“ čmáraníc. Najnovšie k nim pridáva ďalší zo subkultúrnych nástrojov, „flow“, teda prúd významového textu, nie nepodobný akýmsi básnickým útvarom, bez rozmyslu vpisovaným priamo na plátno.

Pomocou bohatého registra výtvarných techník iniciuje dialóg s pôvodnou fotografiou – pikantný istým napätím medzi nízkosťou (alebo subverzívnosťou až pankáčstvom) daných maliarskych zásahov a exkluzivitou precíznej certifikovanej tlače na plátne (alebo finančne nákladných torz snowboardového športu). VARHO používa uličné / uličnícke gestá aby sa zmocnil vlastnej fotografickej minulosti; aby v expresii tvorivej radosti prekonával obmedzenia tohto média v bezhraničnom, fantazijnom víre košatých vnútorných odkazov. Konečné diela, náročne zosnované rytmom týchto výtvarných vrstiev preto dokážu diváka upútať nedbanlivo suverénnou subjektivitou autorskej mytológie.

Názov výstavy iPop zvádza k referenciám vo výtvarnom smerovaní Pop-artu; v manipulovaných fotografických tlačiach však zaznieva aj rozhodnosť akčnej maľby neo-expresionizmu alebo autenticita Art Brut. Sám autor personifikuje odkazy na výtvarnú minulosť najmä ominóznou postavou Basquiata, znásobenou ešte prirodzene volenou gesciou Andy Warhola. Ich Pop-art je však zostrojený celkom inak, než pop VARHO Martina Varholíka. Motivácie, pohnútky alebo použitý jazyk možno má určité spoločné styčné plochy, no priepastný časový rozdiel vyše štyridsať rokov, iná spoločenská situácia aj neporovnateľný kultúrny terén, kam VARHO „prináša vlastnú kožu na trh“ pôsobí na celkom odlišné umelecké konzumovanie. Je to starý svet správne zasadený do nových situácií; svet, ktorý je konceptuálne zosúladený s očakávaniami (aj s dezilúziami) generácie, charakteristickej predponou malého písmena „i“.

Bratislava, May 2011